Z DEJÍN VZNIKU REFORMOVANEJ KRESŤANSKEJ CIRKVI V EURÓPE A NA SLOVENSKU

V európskych dejinách sa pod pojmom reformácia rozumejú veľké náboženské hnutia, ktoré sa usilovali o nápravu západnej cirkvi a o jej navrátenie k pôvodnému poslaniu. V dejinách kresťanstva sa pohyby smerujúce k náprave kresťanstva objavili už v:

11.storočí ako clunyjské hnutie

12.storočí hnutie albigencov

13.storočí františkánske hnutie

15.storočí husitské revolučné hnutie v Čechách

    Tieto pohyby vychádzali priamo z vnútra cirkvi. Niektorí reformátori svojou kritikou zašli až za hranice oficiálneho cirkevného učenia, boli vyhlásení za kacírov a prenasledovaní.

Koncom 15. a začiatkom 16 . storočia zmena nazerania na svet a objavy nových krajín hlboko zneistili ľudí.

Reformačné hnutie 16. storočia hlboko zasiahlo do života stredovekého kresťanstva Európy. V priebehu niekoľkých desaťročí sa podstatne zmenila tvár cirkvi Veľkého Uhorska. Spočiatku sa šíril reformačný smer Martina Luthera, neskoršie sa vo veľkej časti Uhorska udomácnila švajčiarska reformácia Jána Kalvína.

Reformovaná cirkev bola prvýkrát oficiálne ustanovená na prvej krajinskej synode v Debrecíne r. 1567. Táto synoda sa jednoznačne hlásila k ženevskému typu obnovy cirkvi.

Za najvyššiu autoritu života a učenia cirkvi uznala výlučne svedectvo prorokov a apoštolov, ako ho podáva Písmo Sväté. Tradíciu odmietla ako dejinný nános.

Prijala dva vieroučné spisy: Heidelberský katechizmus (r. 1563) a Druhé helvétske vierovyznanie (r. 1566), ktoré dodnes uznávame. Reformovaní ich však nepovažujú za konečné a neomylné. Bullinger píše v predslove II. helvétskeho vierovyznania: “Tým, ktorí by nás z Božieho Slova učili k lepšiemu s vyjadrením vďaky sa tomu podvolíme v Pánu.”

Reformácia mala veľký vplyv na rozvoj vzdelania prostredníctvom cirkevného školstva. Každá obec mala svoju školu a kostol. Rozvoj reformovanej cirkvi bol veľmi oslabený protireformačným hnutím v druhej polovici 17. storočia, ktorej cieľom bola úplná likvidácia reformovanej a evanjelickej cirkvi na území Uhorska.

Útlak bol zastavený až v roku 1781 vydaním Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. K reformovanej cirkvi sa vtedy hlásilo okolo 3 miliónov členov.

Po rozpade Rakúsko – uhorskej monarchie roku 1918, kedy vznikol Československý štát, na území Slovenska vznikla samostatná Reformovaná kresťanská cirkev s počtom vyše 230- tisíc veriacich. Vláda republiky síce až do roku 1938 neratifikovala cirkevnú ústavu, napriek tomu reformovaná cirkev plnila svoje poslanie.

Od roku 1938 bola kontinuita vývoja cirkvi viackrát prerušená nielen pod vplyvom vtedajších dejinných vírov, ale hlavnou príčinou bolo obdobie 2. svetovej vojny a neskoršie zoštátňovanie cirkevného školstva, sociálnych ústavov a nehnuteľného majetku cirkvi.

Cirkev pod vedením Organizačného výboru, neskoršie Predsedníctvom synody, sa z tejto traumy preberala len pomaly. Roku 1948 vláda uznala reformovanú cirkev, v roku 1952 prijala jej ústavu, ale rozvoj duchovného života na ďalšie štyri desaťročia bol ochromený. Ateistický politický režim maximálne obmedzoval činnosť cirkvi. Nové pole pôsobnosti našej cirkvi sa výrazne rozšírilo až po revolučných zmenách v roku 1989.