Stretnutie presbytérov - Bežovce 13.10.2018

Na stretnutí presbytérov sme sa zamýšľali nad temou: Presbyter v rodine.

Prednáškou nás viedol Mgr. Miroslav Kovaľ, farár v Sečovciach.

Za fotografiami je celý text prednášky.

 

 

 

Prednáška, ktorá zaznela na stretnutí presbyterov v Bežovciach.

Prednášajúci Mgr.Miroslav Kovaľ, farár v Sečovciach

Presbyter v rodine

Úlohy a postavenie presbytera v cirkevnom zbore na jednej strane a úlohy a postavenie člena rodiny na druhej strane sú v niečom spoločné. Cirkev je možné vystihnúť pomocou termínov, ktoré poznáme z rodiny – napr. brat, sestra, mladší, starší, deti, Otec nebeský ( najznámejšia kresťanská modlitba Modlitba Pánova sa začína slovami „Otče náš“), Boží syn, domovina, milovaní, a možno by sme našli aj iné.

1. Definícia pojmov rodina – Krátky slovník slovenského jazyka uvádza 4 definície: 1. zákl. spoloč. jednotka, ktorú tvoria manželia (s deťmi) 2. príbuzenstvo, príbuzní 3. potomstvo 4. spoločenstvo jednotlivcov s rovnakými záujmami Posledná definícia sa najviac blíži predstave cirkevného spoločenstva (zbor = rodina veriacich). presbyter – je takmer doslovný prepis gréckeho slova πρεσβύτερος, čo v preklade znamená starší. V súčasnosti sa v katolíckej a pravoslávnej cirkvi používa pojem presbyter ako spoločné označenie pre kňaza a biskupa, teda svätených služobníkov. V protestantských cirkvách sa slovom presbyter označuje člen voleného orgánu zboru. V našej cirkvi je minimálny vek na funkciu presbytera 21 rokov. Doba volebného obdobia je 6 rokov. Počet presbyterov záleží od veľkosti zboru.

2. Biblický pohľad na presbytera

Problém používania slova presbyter v židovstve a kresťanstve je ten, že jednak je to označenie veku a jednak titul nositeľa úradu. O starších (hebr. záqén) sa pojednáva už v Starej zmluve, a to nielen v súvislosti s Izraelcami, ale aj s inými národmi, lebo staroveké národy hľadeli s nádejou k tým, ktorých skúsenosť určovala k vedúcemu postaveniu, k vládnutiu. (Procházka) V SZ čítame o starších ako o danej skutočnosti. Nie je tam zmienka o tom, ako postavenie staršieho nadobudli, koľko by ich malo byť, a pod. Stáli na čele miest a rozhodovali o politických otázkach. Mali právo rozhodovať v súdnych procesoch. V NZ sa vznik a rozvinutie presbyteriálneho zborového zriadenia spomína až v spisoch z poapoštolskej doby. Presbyteri boli dozorcovia a pastieri zboru. Mali zachovávať odkaz apoštolov a chrániť zbor pred hrozbou falošného učenia. Tvorili úrad, ktorý sa venoval predovšetkým učeniu, rozsudzovaniu otázok dobra a zla a pastorácii. Boli zvlášť ordinovaní, ale nebol to kňazský úrad. Vysluhovali aj sviatosti, ale nebolo to ich výsadné právo. V príbehu z knihy Skutky apoštolov, keď Pavol znova navštívil zbor v Efeze, je titul presbyter a titul biskup použitý zámenne. (20, 17-38) Neskôr boli tieto dva úrady jasne oddelené. Z 1. listu Petrovho sa o fungovaní presbyterov v rannej cirkvi dozvedáme nasledovné: 1 Starších medzi vami napomínam ako spolustarší a svedok Kristových utrpení i účastník slávy, ktorá sa má zjaviť: 2Paste Božie stádo, ktoré je u vás, nie s nevôľou, ale dobrovoľne, ako Boh chce; nie pre nečistý zisk, ale ochotne. 3Ani nie, ako by ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu, 4 a keď sa zjaví Arcipastier, dostanete nevädnúci veniec slávy. (5, 1-4) -svoj úrad mali vykonávať dobrovoľne, nie s nevôľou -disponovali zborovými financiami (vyplýva to z varovania pred nečistým ziskom) -mali aj disciplinárnu plnú moc (môžeme usudzovať z varovania pred panovačnosťou) -svoje postavenie nemali zneužívať, ale mali byť vzorom -mali pamätať na najvyššiu autoritu, ktorou je Kristus

3. Rodina ako obraz zboru

V prísahe presbytera je okrem iného uvedené aj „záujem cirkvi budem klásť vždy pred záujem vlastný“. Dalo by sa to pochopiť aj tak, že zbor je na prvom mieste a rodina až na druhom. Môžeme v tejto súvislosti spomenúť aj Ježišove výroky o rodine. Lebo každý, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, mi je bratom aj sestrou, aj matkou. (Mt 12, 50) Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno, i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom.(L 14, 26) Spomeňme, ale aj Ježišovo nariadenie v tej veľmi ťažkej chvíli, keď bol na kríži. Ježiš zveril svoju matku do starostlivosti jedného zo svojich učeníkov. (Jn 19, 26-27) Má byť v živote presbytera naozaj rodina až na druhom mieste? Myslím si, že dochádza k nedorozumeniu, ak je otázka postavená takto. Správanie presbytera v rodine by malo korešpondovať so správaním v zbore. Rodina je základné ľudské spoločenstvo. Nedá sa predpokladať, že človek, ktorý si nevykonáva poctivo a svedomito svoje povinnosti v rodine, bude konať inak a lepšie v oveľa väčšom a rôznorodejšom spoločenstve, akým je cirkevný zbor! Kto je verný v malom, bude verný aj vo veľkom. Naučil nás to Pán Ježiš v podobenstve o hrivnách. (Mt 25, 23) Autor 1. listu Timotejovi kladie túto rečnícku otázku: Veď ak niekto svoj dom nevie spravovať, ako sa bude starať o cirkev Božiu? (1Tim 3, 5) O dve kapitoly ďalej ešte konštatuje: Ak sa niekto nestará o svojich, a najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci. (1Tim 5, 8) Keď veríme v Boha a chceme počúvať Jeho slovo, potom máme dbať o svoju rodinu. Postupovať v zbore máme tak, ako by sme postupovali v rodine. Na staršieho človeka sa neosopuj, ale ho napomínaj ako otca, mladších ako bratov, staršie ženy ako matky, mladšie ako sestry so všetkou mravnou čistotou. (1Tim 5, 1-2) Rodina nám ukazuje ešte aj iné zrkadlo. Najviac zraňujeme tých, ktorí sú nám najbližší, a to sú práve rodinní členovia. Sme nedokonalí a zlyhávame aj v rodinných vzťahoch. Je potrebné si uvedomiť, že nech by sme sa snažili najlepšie ako vieme, stav dokonalosti nikdy nedosiahneme. Veľký apoštol pohanov sám o sebe napísal: Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. (R 7, 19) Pavla to nezastavilo v tom, aby bojoval dobrý boj viery a napriek svojej hriešnosti konal službu, do ktorej ho Boh povolal. Pokorný a odhodlaný život podľa Božieho slova v rodine je výborný predpoklad na získanie dobrého osvedčenia pre presbyterskú funkciu. Keď je niekto výborným teológom alebo kazateľom, v našom prípade horlivým presbyterom, nemusí to znamenať, že bude aj dobrým manželom a otcom. Môžeme si to všimnúť na živote Johna Wesleyho. Bol výborným kazateľom, ale jeho manželstvo bolo plné zlyhaní a skončilo sa rozchodom. Autor knihy Prekvapujúce manželstvá, William J. Petersen, k tomu uvádza: John Wesley bol ženatý so svojou prácou. Cítil, že nevera voči tomuto božskému manželstvu by bola poľutovaniahodným hriechom. Niekedy však ani Boží služobníci nedokážu odlíšiť lásku k Bohu od lásky k Božiemu dielu.(s. 178) Presbyter, ktorý má rodinu, musí nájsť rovnováhu. Nemal by zanedbávať rodinu kvôli práci v zbore, a na druhej strane by nemal byť pasívny v službe presbytera, pretože všetok čas venuje rodine.

4. Rodinu si človek nevyberá

Človek si nemôže vybrať, do akej rodiny sa narodí. Musí vychádzať s tými ľuďmi, s ktorými žije v jednej rodine. Rovnako ani presbyter si nemôže vybrať zbor, v ktorom bude slúžiť. Je to možné iba vtedy, keď je cirkev veľká a v rámci jedného mesta má nie je jeden, ale niekoľko zborov. To nie je prípad našej cirkvi. Nevyberieme si ľudí, s ktorými tvoríme cirkevný zbor. Členovia zboru si môžu zvoliť presbyterov, ale neplatí to opačne. Práca presbytera je ťažšia vtedy, keď je ostatnými kritizovaný. Nemám na mysli konštruktívne napomínanie, ktorého cieľom by bola náprava, ale zlomyseľné a škodoradostné vyzdvihovanie chýb. Pôsobí to demotivujúco. Presbyter prijíma svoje poverenie dobrovoľne a nenárokuje si žiadnu finančnú odmenu. V zbore sa často stretávame s tým, že keď je niekto presbyterom, mal by konať viac. Všetky povinnosti spojené s prevádzkou cirkevného zboru tak padajú na plecia presbyterov. Viac sa hovorí o povinnosti presbyterov, ale už menej o ich právach a nárokoch. Niet sa potom, čo čudovať, ak niekto nechce byť za presbytera zvolený. Myslím si, že členovia zboru by mali presbyterov v ich službe povzbudzovať. Je to to najmenšie, ako môže byť služba presbytera ocenená. Rodinu si človek nevyberie, ale presbyterov si vyberáme, a preto nech sa každý zamyslí nad tým, prečo a čo na práci presbyterov kritizuje. Môže sa za tým skrývať to známe „podľa seba súdim teba“.

5. Krv nie je voda

Keď potrebujeme poradiť alebo máme ťažkosti, najprv sa obrátime na niekoho z rodiny. Pre presbytera je pomocou už to, keď majú členovia rodiny pre túto službu pochopenie a sú aktívnymi členmi zboru. Vedia, čo sa v zbore deje a rieši. Môžu pomôcť hoci len dobrou radou. Tak tomu bolo aj v prípade Mojžiša. Jeho svokor Jetro videl, že na Mojžiša je toho veľmi veľa. Hovoril: Čo to ty všetko robíš pre ľud? Prečo zasadáš sám a všetok ľud stojí pred tebou od rána do večera? (Ex 18, 14) Nedobre to robíš. Úplne sa unavíš...nemôžeš to robiť sám. (Ex 18, 17-18) Nebola to len neužitočná výčitka. Poznáme to, keď niekto správne a pravdivo pomenuje problém, ale nevie ponúknuť žiadne riešenie alebo východisko. Jetro Mojžišovi poradil: Ty si však vyhliadni z celého ľudu schopných, bohabojných, verných mužov, ktorí nenávidia úplatky, a ustanov ich nad nimi za tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov; (Ex 18, 21) Jetro Mojžišovi predniesol dopodrobna vypracovaný návrh. V tomto prípade bola rodina prínosom. Opačný prípad je ten, keď presbyter v rodine nenachádza oporu. Deje sa tak vtedy, keď členovia rodiny nezdieľajú presbyterov zápal pre službu v zbore, keď ich život v zbore nezaujíma a ešte je presbyterovi vyčítané, že kvôli tomu zanedbáva rodinu. Presbyter je akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi. Je to nezávideniahodná situácia a nechcem ponúkať žiadne lacné riešenie. Nezostáva nič iné, len snažiť sa podľa vlastného svedomia plniť si poslanie presbytera a tiež povinnosti v rodine. Nevydať sa cestou už spomínaného Johna Wesleyho. Apoštol Pavol uvádza v 1. liste Korintským: Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena posväcuje sa v bratovi; veď ináč vaše deti boli by nečisté, a predsa sú sväté. (7, 14) Nedokážeme zmeniť srdce iného človeka, čo akokoľvek blízkeho, ale aj napriek prekážkam máme vydávať dobré svedectvo. Albert Schweitzer, protestantský teológ a misionár, príhodne povedal: „Ísť -4- dobrým príkladom nie je najlepšia cesta, ako ovplyvniť druhých. Je to jediná cesta.“

6. Presbyter nie je osamelý jazdec

Rodinu tvoria vždy minimálne dvaja ľudia. Neexistuje cirkevný zbor, v ktorom by bol iba jeden presbyter. Presbyter nemôže byť solitér, ktorý ambiciózne a svojvoľne realizuje svoju predstavu. Ak sa to tak deje, nemôže to priniesť trvalý úžitok. Jedinec sa časom vyčerpá. Hrozí prepracovanosť a vyhorenie. Môžeme si to všimnúť na príbehu zo života Mojžiša. Mojžiš stál na čele početného národa, ktorý bol ešte prednedávnom v otroctve. Boli na ceste. Mojžiš bol doslova zaplavený požiadavkami a sťažnosťami. Mojžiš bol v koncoch a východisko videl iba v smrti. Svoje ťažké postavenie opísal Mojžiš takto: „Ja sám nevládzem znášať všetok tento ľud, lebo mi je priťažký! Ak takto nakladáš so mnou, tak ma celkom zabi, ak som našiel milosť v Tvojich očiach, nech nevidím svoje nešťastie. (Nu 11, 14-15) Hospodin vtedy Mojžišovi povedal, aby zhromaždil 70 mužov, ktorý mu pomôžu, aby nemusel bremeno vodcu znášať sám. Podľa Malého katechizmu v našej cirkvi môže byť v zbore až 40 presbyterov. Čím väčší počet presbyterov, tým môže byť ťažšie nájsť konsenzus. Na druhej strane aj v presbyterstve platí „viac hláv viac rozumu“. Problém nastáva vtedy, keď sú v presbyterstve rôzne názory, ako niečo urobiť. Pôsobiť v presbyterstve sa nedá bez pokory, dialógu a hlavne trpezlivého vypočutia opačného názoru. Dá sa to iba vtedy, keď sa na druhého človeka pozeráme s úctou a názorom, že má, čo ponúknuť. Boh rozdelil talenty v rôznej miere. Presbyter sa učí jednak rozpoznať a uplatniť svoje vlastné talenty a tiež rozpoznať talenty zvyšných členov presbyterstva. Práca napreduje vtedy, keď jeden druhému nezávidí, keď sa nekritizujú, ale vzájomne sa svojimi danosťami a znalosťami dopĺňajú. Pekne je to vyjadrené v jednej piesni z nášho spevníka: Jeden z druhého sa teší, každý je nám tu najlepší, a čo na kom niekto vidí, to mu praje, nezávidí.(451, 4) Spomínam si, ako mi raz jeden známy rozprával. „Keď idem robiť na záhradku, je to pre mňa relax. Keď mi však svokra rozkáže, aby som išiel robiť na záhradku, už to relax nie je.“ Vždy je lepšie, keď sa niečo robí dobrovoľne a nie z prinútenia. Prináša to dvojitú radosť. Radosťou je už práca samotná, a potom výsledok námahy. Keď človek robí to, čo ho aj baví, dá si viacej záležať na tom, aby bol výsledok, čo najlepší. Presbyter nerozmýšľa nad tým, čo má urobiť niekto druhý, ale nad tým, ako by využil v zbore to, čo sám vie. Pavol píše v Liste do Ríma: Lebo mocou milosti, ktorá je mi daná, hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o sebe viac ako treba, ale aby skromne zmýšľal, ako Boh komu udelil mieru viery. Lebo ako v jednom tele -5- máme mnoho údov, ale všetky údy nevykonávajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi, jednotlivo však sme si navzájom údmi. Keďže však máme rozličné dary podľa milosti, ktorá nám je daná:... (12, 3-6)

7. Rodinná dovolenka

Aktivity členov rodiny sú rôzne a často je ich veľmi veľa. Dospelí majú povinnosti v zamestnaní a v domácnosti. Deti sú doobeda v škole a poobede majú rôzne krúžky. Času, ktorí rodina trávi spolu, nie je veľa. Výbornou príležitosťou pre občasnú zmenu je dovolenka. Rodina je spolu. Spolu sa venujú oddychovým a relaxačným aktivitám. Brat farár Maroš Klačko z ČCE má vo svojom zbore raz za čas, pre mňa, netradičnú presbyterskú schôdzu. Začína sa v piatok podvečer a končí v sobotu večer. Idú spolu na nejakú chatu alebo do penziónu. V piatok večer je voľný program. V sobotu od rána majú presbyterskú schôdzu. Nevýhodou takejto schôdze môže byť už jej zorganizovanie. Je potrebné nájsť vhodný termín, ktorý by vyhovoval všetkým členom presbyterstva. Presbyteri si na to musia vyčleniť viac času ako na bežnú schôdzu, popr. zobrať aj dovolenku. Výhodou je to, že majú dostatok času všetko pokojne prediskutovať. Zároveň sa môžu lepšie spoznať a utužiť vzájomné vzťahy.

8. Viac generácií v jednom dome vs. mladí chcú žiť sami

Zostava presbyterstva môže byť, čo sa týka veku, veľmi pestrá. Ako už bolo uvedené, v našej cirkvi je stanovená len dolná hranica. Môže dochádzať k extrémom. Extrémom je to, keď je presbyter ostatnými zahriaknutý len na základe veku. Mladosť nemusí vždy znamenať pochabosť. Príkladom je mládenec Timotej, ktorému sú adresované nasledujúce slová: Nech nikto tebou nepohŕda pre tvoju mladosť, ale buď vzorom veriacich v reči, správaní, láske [v duchu], vo viere a v mravnej čistote. (1Tim 4, 12) Opačným extrémom je to, keď si vekom mladý presbyter nedá poradiť a tvrdohlavo presadzuje svoj názor. Ak sú v presbyterstve aj mladší aj starší presbyteri, môže to priniesť veľa dobrého, keď sa budú vzájomne dopĺňať. Mladší sú progresívnejší, zapálení pre nadobudnuté poslanie a plní elánu. Ešte sa nesklamali a nepopálili. Starší sú opatrnejší a majú viac skúsenosti. Vekom starší presbyteri môžu načerpať z elánu mladších a mladší zase zo studnice múdrosti starších. Všetko stojí na vzájomnej úcte a snahe porozumieť druhému.

9. Rodina nie je ani nemenná ani večná

V celej Biblii pravdepodobne najsmutnejší príbeh o strate rodiny nachádzame na začiatku knihy Rút. Noémi mala manžela a dvoch synov. Spolu odišli do cudziny, ale domov sa vrátila už iba sama Noémi. Svoju bolesť zo straty svojej rodiny opisuje takto: Nevolajte ma Noémi! Volajte ma Márá, lebo Všemohúci mi spôsobil mnoho trpkosti. Plná som odišla, ale Hospodin ma vrátil prázdnu. Prečo ma voláte Noémi? Veď Hospodin ma ponížil, Všemohúci uviedol na mňa nešťastie.(1, 20-21) Smútok a bolesť je aj v príbehu o Jozefovi, synovi Jákoba. Jeden deň bol Jozef milovaným synom a druhý deň otrokom. Jeho otec Jákob žil dlhé roky v nepravdivom vedomí, že jeho najobľúbenejší syn je mŕtvy. Rodina nemá len svoj koniec, ale aj podlieha prirodzeným zmenám. Rodina je spoločnosť dočasná. Vzniká spojením muža a ženy v manželstve. Ako deti dorastajú, mení sa život rodiny. Keď dorastú a zakladajú vlastné rodiny, začne sa rodina vyprázdňovať, život v nej utícha, a keď rodičia prestanú vykonávať svoje povolanie, rodinný krb hasne.(Šoltész, s. 12) Mení sa aj zostava presbyterov. Niektorí sú presbytermi už po viacej období a niektorí boli zase presbytermi iba počas jedného obdobia. S ohľadom na koniec všetkého je jednak dôležité vážiť si ten čas, keď je človek zvolený za presbytera a vykonávať povinnosti s tým spojené ako najlepšie vie a jednak premýšľať nad ďalšou generáciou presbyterov. Presbyter by mal aj zhodnotiť alebo spätne reflektovať prácu a aktivity v zbore. Čo bolo dobré? Čo by bolo potrebné zmeniť?, apod. V tejto súvislosti si môžeme položiť otázky: Aký odkaz chceme tým, ktorí prídu po nás zanechať? V čom by mali pokračovať ďalej? Čo by mali robiť inak, ako sme to robili my? Tak ako rodičia vychovávajú svoje deti a ako sa starí rodičia venujú svojim vnúčatám, aj skúsení a dlhoroční presbyteri môžu novú generáciu viesť a povzbudzovať k tomu, aby boli ochotní zastávať úrad presbytera. Môžu poradiť a modliť sa za tých, ktorím štafetu presbyterstva odovzdajú.

Záverečné zhrnutie

1. O poslaní presbytera sa píše v Starom aj v Novom zákone. Máme biblické podklady pre túto službu. Rovnako v Biblii nachádzame usmernenia pre rodinný život.

2. Správanie v rodine je osvedčením pre službu presbytera.

3. Presbyter koná túto službu dobrovoľne, a preto je potrebná pochvala a povzbudzovanie. Kritika má byť láskavá a konštruktívna.

4. Rodina môže byť pre presbytera oporou, ale aj bariérou v jeho službe.

5. Presbyterská služba je kolektívna. Je dôležité pozorne počúvať iných a vzájomne sa rešpektovať. Presbyteri sa svojimi talentami dopĺňajú.

6. Presbyterská schôdza môže mať podobu rodinnej dovolenky.

7. Vek presbytera (ani vyšší ani nižší) nemusí byť prekážkou.

8. Všetko má svoj koniec, a preto si treba vážiť čas, ktorý máme a využiť ho najlepšie ako vieme aj v rodine aj v cirkevnom zbore. Dôležité je aj venovať sa novej generácii presbyterov.

 

Použitá literatúra:

Biblia, evanjelický preklad

Nový biblický slovník

Teologický slovník k Novej zmluve V-VI

Krátky slovník slovenského jazyka

Štepán Šoltész – Kristus a rodina

Pavel Procházka – Biblický základ a modely práce staršovstiev v cirkvách

Združenia evanjelikálnych cirkví v Slovenskej republike

Imrich Varga – Malý katechizmus reformovanej kresťanskej cirkvi

William J. Petersen – Prekvapujúce manželstvá